HISTÓRIA KONÍ ZO ŠPANIELSKA

História koní

História koní by bola neúplná bez andalúzskeho koňa. Jaskynné maľby zobrazujú kone v Ibérii v roku 30 000 pred Kristom. V roku 450 pred Kristom to boli najlepšie vojnové kone, obyčajne vojaci jazdili len na žrebcoch a dnes sú práve väčšina španielskych jazdeckých koní žrebcami.

V 13. storočí uchovávali informácie o koňoch kartuziánsky mnísi, ktorým šľachta dôverovala. V 15. storočí kláštory v Seville, Cazalle a Jereze vytvorili žrebčíny, vďaka čomu sa andalúzsky kôň stal odlišným plemenom. Záznamy o pokrvnej línii začali žrebcom El Soldado, ktorý pri chove s kráľovskými kobylami vytvoril základného otca Esclava.

V 16. storočí boli andalúzske kone považované za najlepšie na svete. Vďaka svojej sile, obratnosti a šľachte si ich cenili páni a králi.

V celej histórii koní práve umenie ukazuje mnoho panovníkov jazdiacich na španielskych koňoch. Do Anglicka boli zavedené v 12. storočí pre vojnových rytierov, za Henricha VIII. kráľovské žrebčíny v Tutbury a Malmesbury chovali Andalúzanov.

Španielsky kôň je dnes veľmi podobný ako v 17. storočí, keď majstri jazdectva vychvaľovali jeho bezkonkurenčnú kvalitu pre stredoškolskú prácu.

„Najvznešenejší kôň na svete, najkrajší, aký môže byť. Je veľkého ducha a veľkej odvahy a učenlivý; má najpyšnejší klus a najlepšiu akciu v kluse, najvznešenejší cval a je to najkrajší a najjemnejší kôň a zo všetkých najvhodnejší pre kráľa v deň jeho triumfu". ~ William Cavendish, vojvoda z Newcastlu, 1667.

Kôň sa však nevyvíjal bez ohrozenia. V 18./19. storočí boli Andalúzske koňe v zajatí pre vojnu, len jedno stádo bolo ukryté pred Napoleonom, čím sa zachránila línia. Epidémia v roku 1832 plemeno vážne ohrozila, no opäť prežila jedna malá skupina chránená kartuziánskymi mníchmi.

Postupom času sa dôraz zmenil na plnokrvníkov a teplokrvníkov, čím sa znížil počet španielskych koní. Plemeno sa však zotavilo, Seville Horse Fair v roku 1869 sa mohol pochváliť viac ako desiatimi tisícmi koní.

Vplyvy na iné plemená koní

Mnohé plemená boli ovplyvnené andalúzskou krvou. Patria sem plnokrvníky, Connemarský pony, Lipicáni, Neapolské, Kladrubské a Groningské koňe. Nemecké plemená, oldenburské, hannoverské a holsteinské plemená a holandské, gelderlandské a frízske plemená majú španielsku krv. V Dánsku Knabstruberovci a Fredericksburgovci. Alter Real Lusitano, Warlander (andalúzsky/frízsky) a andalúzsky/percheronský známy ako španielsko-normanský majú španielsku krv. Mnoho amerických plemien má španielskych predkov.

Schopnosti 

Andalúzania sú mimoriadne prispôsobiví a poddajní. Používali sa na vojnu, jazdectvo, obrábanie pôdy, býčie zápasy a ako dobytčie kone. Snáď ich najznámejšia schopnosť je klasická drezúra. Taká je ich vloha pre klasické umenie; čoraz častejšie sa používajú na produkciu potomkov, aby sa špecializovali na túto disciplínu. Ich kompaktné proporcie, inteligencia a energická sila ich robí ideálnymi pre zhromaždené pohyby a ľahkosť nad zemou.

Ich sila a inteligencia ich robí obľúbenými vo filmoch. V eposoch Gladiátor a Statočné srdce si nemôžete nevšimnúť neporovnateľný oheň a históriu koňských očí španielskych koní. Vytrvalosť a odvaha kobyly a žrebca v Legende a ďalších v King Arthur, Elizabeth, Lara Croft a Interview with a Vampire.

Boli a zostali jasnou voľbou, dokonca aj vo fantasy dobrodružstvách, ako sú Letopisy Narnie a Pán prsteňov. Nielen pre ich krásu, ale aj ich statočnosť, obratnosť a poslušnosť ich robí ideálnymi pre náročné, hlučné a preplnené akčné zábery. Akonáhle si ich začnete všímať vo filmoch, budete prekvapení, koľko španielskych koní sa v nich používa.

Počas histórie koní zostáva andalúzsky kôň dodnes, ako bol po stáročia. Výrazný a neporovnateľný v elegancii a kráse, má oheň a vznešenosť v rovnakých častiach. Majestátne, živé a všetko trvácne. Je to skutočne hora vhodná pre kráľa.